Flashky a Cesty (25.2.2016)

---

Poznámka: S týmto textom som nebol spokojný, ale nenašiel som chuť a motiváciu na jeho zásadné prepísanie. Preto som ho ani neposlal na uverejnenie a odkladám si ho tu iba z "archívnych" dôvodov.

---

Je zvláštne, keď spisovateľ(ka) debutuje vo veku takmer päťdesiat rokov. Je pozoruhodné, keď sú debut aj útla zbierka poviedok, ktorá ho zakrátko nasleduje, napísané spôsobom tak výrazným a nekompromisným, ako je to v prípade Evy Zábranovej. Podobne ako cigarety v stánkoch a obchodoch, malo by jej prvotiny v kníhkupectvách sprevádzať upozornenie: „Varovanie Ministerstva zdravotníctva: Knihy napísané krvou.“

Na spisovateľkinho otca, básnika, prozaika a prekladateľa Jana Zábranu dopadla päsť zločinného komunistického režimu mimoriadne tvrdo. V roku 1950, keď zmaturoval, odsúdili jeho matku, spolupracovníčku Milady Horákovej, za údajnú vlastizradu. Jeho otec putoval do väzenia o dva roky neskôr. V roku 1960, keď oboch vďaka amnestii prepustili, mal Zábrana iba 29 rokov a jeho rodičia už odsedených spolu osemnásť... Po maturite mu režim nedovolil študovať na filozofickej fakulte, pred otcovým uväznením ešte začal študovať na bohosloveckej fakulte, ale aj odtiaľ musel odísť. Nejaký čas pracoval ako robotník, potom sa živil ako prekladateľ na voľnej nohe. Z vlastnej tvorby stihol do roku 1968 vydať tri básnické zbierky, knižku pre deti a tri detektívky, ktoré napísali spolu s Josefom Škvoreckým. V období normalizácie mu bolo, okrem prekladov, znemožnené publikovať. Chorý a zdeptaný realitou bez nádeje na zmenu  (ako píše  do svojho denníka 17. júna 1984: “... pro mne je do konce života vše jasné - nic už se nezmění - tak jako se de facto nezměnilo od konce války (pro nás od roku 1948). Nic už se nezmění, Nic už nikdy nebude lepší. Anebo alespoň za mého života ne.”) umrel v septembri orwellovského roku 1984, vo veku 53 rokov.

Zábrana si od roku 1948 až takmer do posledného dňa písal denníky. Keď výber z nich vydalo v deväťdesiatych rokoch vydavateľstvo Torst pod názvom  Celý život, bola to udalosť – a nielen literárna. Obludnosť komunistického režimu, šedá beznádej života tak v päťdesiatych rokoch, ako aj počas normalizácie v rokoch sedemdesiatych a  osemdesiatych, plasticky vyvstala z jeho dovtedy neznámych zápiskov. Na jednom mieste Zábrana píše: “Co všechno musíš naučit své dítě: měnit drobné, vyrábět sodovku v sifonové láhvi, splachovat na záchodě, šněrovat si botky, číst, psát, čistit si zuby, přecházet ulici, neříkat, co si myslí, takže na CHARAKTER už nezbude čas.” Žiť v pretvárke a bez charakteru, skrývať, čo si myslí, chvalabohu Zábrana nenaučil svoju jedinú dcéru Evu.

Flashky alebo fleshky?

Pri príležitosti tridsiateho výročia smrti Jana Zábranu vyšli v Torste v roku 2014 Flashky, kniha spomienok jeho dcéry. Je ťažké uveriť, že táto kytica obrázkov z krátkeho spoločného života a zároveň apoteóza otca je spisovateľským debutom autorky, ktorá mala v čase otcovho úmrtia iba 19 rokov. Názov knihy je možné chápať dvojznačne, kniha sa skladá z krátkych momentiek, “flashov” spomienok na otca a ľudí okolo neho. Zámenou jediného písmena však zo slova “flash” vznikne “flesh”, mäso, aj vo význame “živé mäso”. Mnohé z jej spomienok sa týkajú zážitkov, ktoré sa jej doslova zarezali pod kožu, do živého mäsa jej pamäti.

Úvodná fleška (Dneska) sa ako jediná vzťahuje k súčasnosti. Seba samú autorka predstavuje ako unavenú, osamelú, starnúcu ženu: “Ležím v posteli a načítám, co mě kde bolí. Břicho od heparinu a snů, sevřené srdce, bolení v krku, odhalené kořínky zubů – paradentózu mám po tátovi –, píchání v uchu a zastydlá rýma. Hlava mi třeští po prášcích na spaní. Pomalu vstávám, přidržuji se stěn a lezu do kuchyně. (...) Sedím v kuchyni s nohama na stoličce kvůli prokrvování a čekám na lobotomii poledních zpráv. Nasazuji si dioptrické brýle a v zrcátku s osminásobným zvětšením si ohledávám obličej. Na nečekaných místech mi rostou různé divné věci. Svítím si baterkou do krku. Je mi padesát let.”

Zvyšných dvadsaťštyri textov zaznamenáva autorkin život s otcom, matkou, starými rodičmi, príbuznými, otcovými kamarátmi a priateľmi od jej narodenia (“Ležím v inkubátoru a vypadám jako malá svrasklá opička.”) až po okamih otcovej smrti (“Táta umírá v bolestech, má 38 kilo, není už při vědomí – žlutý uzlíček v košilce otočený ke zdi, nechce na sebe nechat sáhnout a neotočí se k nám, pláče a skučí. Nejhorší podoba a jistota smrti, za co?, všechno to trápení a utrpení asi nestačilo – kde je ta stále dookola omílaná ‘boží spravedlnost’? Ne pro něj a ne na tomto světě. Prokletí až do konce.”)

Z autorkiných spomienok vyvstávajú dôležité postavy jej detstva: babička Jiřina, ktorá si aj vo väzení udržala  svojho ducha i noblesu (“Babičku všichni muklové-ženské milovaly, babička zůstala ‘vévodkyní’, ani v lágru ji nezlomili.”) a po návrate sa akoby všetky stratené roky snažila horúčkovito dohnať; dedo Eman, ktorý sa údajne “v kriminále choval jako sebecký srab a hajzl” a v starobe, hlavne po babičkinej smrti, celú rodinu terorizoval; starí rodičia z matkinej strany, ktorí bývali v Zlíne, kde trávila prázdniny a kde život “probíhal jako na vesnici, každá ulice byla něčí území”; teta Iva, “na tehdejší dobu neuvěřitelně moderní” – o príčine jej smutného konca sa Eva nikdy nedozvedela...

Ďalej v knižke defiluje rad osobností kultúrneho života, s ktorými sa Jan Zábrana poznal alebo priatelil. Poväčšine dnes už nežijú a o mnohých mladšie generácie možno ani nepočuli: Emanuel Frynta, prekladateľ diel Christiana Morgensterna, priekopník českej nonsensovej poézie, ktorého texty zhudobnili a spievali napríklad Karel Plíhal alebo Petr Skoumal a ktorého syn Danda, dnešný doc. RNDr. Daniel Frynta, PhD., bol Evinou platonickou láskou; prekladateľ Josef Schwarz; maliar Mikuláš Medek; jeho brat Ivan, neskorší kancelár prezidenta Havla; a tiež “chodící encyklopedie a skvělý angličtinář, (...) jediný věrný pes, který tady tátovi zůstane a s kterým se v mém dětství pravidelně stýká, starý šantala”  František Jungwirth, prekladateľ a znalec detektívnej literatúry. A zabudnúť nemožno na bítnika Allena Ginsberga, ktorý bol pre Zábranu kľúčovým autorom a s ktorým sa stretli v pamätnom roku 1965, keď básnik Prahu viackrát navštívil a bol tam študentami dokonca zvolený za Kráľa Majálesu.

Kniha je však venovaná otcovi a on je jej stredobodom. Eva Zábranová otca milovala a obdivovovala. Nevyhýba sa však aj niektorým jeho slabostiam, rodinným hádkam a sporom kvôli veciam, ktoré neznášal na svojich rodičoch po ich návrate z väzenia, i vzťahom k ženám. Nezamlčí ani fakt, že sa jej otec v čase okolo Charty 77 zatajoval, aby sa do ničoho nezaplietol. Píše: “Myslím, že táta nakonec Havlovi nebo někomu jinému vzkáže, že nám rodinná bilance téměř pětadvaceti let kriminálů stačila a že je rád, že ho nechávají dejchat a něco dělat.” Je to však možné zazlievať človeku s jeho životným osudom?

Zábranovej Flashky vyvolali aj negatívne reakcie, predovšetkým kvôli kapitole, kde sa venuje otcovmu najlepšiemu kamarátovi Errolovi alias Josefovi Škvoreckému a jeho žene Zdene. Neberie si obrúsok pred ústa, keď píše: “Škvorecký byl podle mně přezíravý a povýšený člověk, který neuměl mít nikoho doopravdy rád, tak byl sebestředný. (...) Pochopil vůbec, když na Hlasu Ameriky recitoval básně ‘svého nejlepšího přítele doma’, že se tady táta bojí vylézt na ulici a třese se, abych se dostala na školu, když jeho studovat nenechali? Nebo mu to bylo jedno a nechápal, že jeho zmínky o tátovi můžou pro něj znamenat úplnou stopku?” Otcovmu priateľovi Eva tiež nedokáže odpustiť, že Škvorecký ju viackrát pobádal k emigrácii a sľuboval, že sa o ňu v cudzine postará. Keď v lete 1989 zázrakom dostala povolenie vycestovať do Viedne, z telefonátu milému Errolovi sa dozvedela, že “No, já nevím, mně se to teď  zrovna vůbec nehodí, já jsem s tím nepočítal (...)” Našťastie vyslyšala jasnozrivú radu Ivana Medka, ktorý jej vo Viedni pomáhal: “Hele, Evo, vykašli se na to, normálně se vrať, počkej chvíli, počkej pár měsíců, tak do listopadu, pak se to hne, uvidíš, to se nemůže udržet, ti jdou do prdele, to nevydrží, uvidíš. Nech to teď bejt, užij si ten zbytek a brzo se v Praze zase uvidíme, dej na mě.” A ako predpovedal, tak sa aj chvalabohu naozaj stalo...

Cesty k Mysu beznádeje

Na sklonku minulého roka vyšla tenučká zbierka poviedok Evy Zábranovej Cesty (Torst, Praha 2015, ilustroval Matěj Bílek). Prvá poviedka (Proč) je predohrou knižky, deklaráciou toho, o čo sa autorka po celý život (zväčša márne) usiluje: pochopiť veci, porozumieť ľuďom, orientovať sa v živote, nedať sa oklamať jeho umelými radosťami; píše: “(...) do zmaru a do úmoru roztřeseně bojuju každý den, protože zbloudile věřím, že každé proč přece musí mít svoje proto.” Záverečná, snová poviedka (Dobrou noc) je pesimistickou bodkou za týmto úsilím. V snoch prenasledujú rozprávačku traumy z detstva a neskoršie, reálne alebo pomyselné zlyhania; spánok neprináša oddych a úľavu, práve naopak: “Probouzím se neskonale vyčerpaná, ‘Dobrou noc’ je pro mne groteskní pojem, úplně to nenávidím. ‘Přežij noc’ je mnohem trefnější, ale nejsem si jistá, že to opravdu chci.”

Podobným pocitom zmaru je naplnených aj ostatných sedem poviedok zbierky. Tentokrát Zábranová nespomína na svojho otca. Aj keď mi nie sú známe podrobnosti z jej života, zdá sa byť nepochybné, že poviedky z neho čerpajú. A vyberá si zväčša záporné skúsenosti: z psychiatrickej liečebne (A loď pluje...), z detstva (Výzvy, Dlouhá cesta) alebo z nevydareného pokusu ujsť do Austrálie pred zúfalým (ne)dianím vo vlasti deväťdesiatych rokov (Pod xenofóbním sluncem). Autorkin jazyk je strohý, prísny, neľútostný k sebe i k ostatným. Veľmi trefne charakterizovala poviedky Markéta Kittlová v recenzii na portáli iLiteratura, keď ich nazvala lamentáciami, sú to podľa nej “nářky psané z přetlaku způsobeného každodenním bojem s existencí, pro kterou vypravěčka nenalézá smysl a opodstatnění.” A opäť, podobne ako v úvode Flashiek, na povrch vybuble aj autorkina frustrácia z pribúdajúceho veku, keď v poviedke Horory čtyřicátnic sarkasticky paroduje kult mladosti a krásy, kedy “Mnohem mladší ženy se dennodenně masochisticky trýznili svými tělesnými nedostatky, které většinou viděly jen ony samy (...)”

 

Je ťažké predpovedať, či a kam sa ďalej posunie Zábranovej spisovateľská dráha. Prvé dve knihy sú pevne ukotvené v jej životných zážitkoch. Flashky sú určite subjektívnym, možno občas nespravodlivým a príliš príkrym obrazom jej života s otcom a okruhom blízkych ľudí. Nemožno im však vyčítať nepoctivosť alebo neúprimnosť; to, čo prežila a opisuje, zažila na vlastnej koži a videla vlastnými očami. Kniha je cenným dodatkom k tomu, čo v denníkoch zachytil jej otec.

Cesty Evy Zábranovej sú veľmi osobné a žiadna z nich neprináša ani to najslabšie svetielko nádeje. Akoby ani nebolo možné vyjsť z tieňa zmareného otcovho života. Pripadá mi, že jej knihu nie je správne hodnotiť podľa literárnych meradiel, je viac autorkinou osobnou psychoterapiou, snahou vypísať sa (vyplakať sa) z frustrujúcich zážitkov, pocitov a spomienok a snáď ich aj raz prevždy zanechať za sebou.