Kienotéka Štefana Olejníka

Kafka inak! Skutočne inak, ale naozaj aj dobre?

Vo štvrtok 29. októbra 2015 sa v bratislavskom KC Dunaj uskutočnil krst výberu z poviedok Franza Kafku, ktorý v preklade Milana Žitného a s ilustráciami Dávida Soboňa vydalo OZ BRaK. Akcia sa konala v rámci cyklu Literárny klub, ktorý organizuje OZ literarnyklub.sk.

Večer v KC Dunaj mal tri časti. V prvej moderátor podujatia Peter Michalík diskutoval s hosťami o Kafkovi a jeho tvorbe, po krátkej prestávke herec Robert Roth prečítal (svojím obvyklým, trochu “prepáleným” spôsobom) Kafkovu poviedku V trestaneckej kolónii, pričom jeho prednes sprevádzali improvizácie Jonatana Pastirčáka (Pjoniho). Treťou časťou bol Literary clubbing s hudbou, ktorú vyberali dvaja dídžejovia, poetka Mirka Ábelová (DJ Ábel) a grafik a ilustrátor Palo Čejka (DJ Reverend).

Tretiu časť som vynechal, druhá divákov zaujala expresívnosťou tak Kafkovej poviedky, ako aj Rothovho prednesu a Pjoniho doprovodu, a bola vrcholom večera. Žiada sa mi trochu komentovať prvú časť, od ktorej som očakával zaujímavú diskusiu, ale bola pre mňa – aj keď to píšem nerád – sklamaním.

Leitmotívom večera mal byť kontrast medzi obvyklým spôsobom, ako býva Kafkova tvorba vydávaná a prezentovaná čitateľom, t.j. ako literatúra ťažká, depresívna, ktorá je spravidla ilustrovaná obrázkami v temných farbách, a novým BRaKovým vydaním Poviedok, v ktorého ilustráciách, ba ani v texte, sa čierna farba údajne vôbec nevyskytuje. Upútavka akcie na FB nastoľovala otázky: „Je tento ustálený obraz namieste? Môžeme snáď jeho dielo čítať – podobne, ako Milan Kundera – ako výtvor komika? Čo sa stane s Kafkovými textami, keď jeho autora vyvedieme z pražskej hmly? Čo sa stane, keď jeho obraz zbavíme čiernej?”

O týchto otázkach mali diskutovať traja hostia Petra Michalíka: spisovateľ Balla, filozof literatúry Marek Debnár a teoretik popkultúry (“slovenský popkultúrny guru”, ako ho avizoval BRaK na FB) Juraj Malíček. V úvode sa moderátor všetkých spýtal na to, ako sa s Kafkovým dielom po prvýkrát stretli. Všetci hostia patria do generácie tridsiatnikov-štyridsiatnikov, a preto nie je div, že na autora natrafili  zväčša až tesne pred alebo po roku 1989, kedy, slovami jedného z diskutérov, “bolo zrazu Kafku na pultoch mrte”. U všetkých hostí mal potom človek trochu dojem, akoby svet začal existovať až vtedy, keď sa stali tínedžermi. V ich podaní akoby tu bol Kafka prítomný iba v roku 1968, potom bol zakázaný a znovu sa objavil po Novembri 1989. To je značné zjednodušenie, kafkovská konferencia v Libliciach pri Mělníku sa konala už v roku 1963 a považuje sa za medzník v demokratizácii Československa, ktorý bol predzvesťou Pražskej jari 1968, a Kafkove knihy vychádzali aj v normalizačných 70. a 80. rokoch, hoci len v malých nákladoch, takže si ich bolo treba vystáť v povestných štvrtkových ranných radoch pred Českou knihou na bratislavskom Kamennom námestí. (V knižnici mám z tej doby napr. Zámek a Povídky.)

Samozrejme, toto účastníci diskusie nemôžu poznať z vlastnej skúsenosti, keďže v oných rokoch sa len narodili alebo boli malými deťmi. Ilustruje to však zásadnejší problém kafkovskej diskusie v KC Dunaj: bolo dosť zrejmé, že sa na ňu jej účastníci (snáď s výnimkou moderátora) nijako zvlášť nepripravili. Na krste výberu z poviedok Franza Kafku by divák očakával nejaké informácie (napríklad priamo alebo sprestredkovane od jeho prekladateľa) o tom, prečo sa v ňom tie-ktoré poviedky nachádzajú, a viaceré iné nie. Miesto toho spisovateľ Balla uviedol, že „si len teraz pozrel obsah a potešil sa, že tam nie sú poviedky, ktoré považuje za slabšie“ (citujem iba voľne, ako som si zapamätal). A tak všetci diskutéri iba lovili spomienky a historky, ale o Kafkovom príbehu, diele a filozofii sa toho publikum dozvedelo minimum. Balla viackrát spomínal, ako mu je blízky Kafkov nihilizmus (?!), Malíček zasa uviedol, že Kafku čítal ako šestnásťročný, no potom sa dostal k Nietzschemu, Kierkegaardovi  a iným a “Kafka už mu pripadal príliš slabý”.

Viackrát sa moderátor vracal k nepríliš vydarenej eseji Milana Kunderu o Kafkovi Kastrující stín svatého Garty a k otázke o komičnosti v Kafkovej tvorbe. Debnár esej trefne hodnotil ako prejav Kunderovho narcizmu, ale diskusia nakoniec skĺzla k bonmotom o tom, že Kafkov priateľ a prvý životopisec Max Brod vlastne spravil z Kafku impotenta, a domnienkam, či bol vlastne jeho skutočným priateľom. Človeka v takom kontexte musela napadnúť otázka, prečo by bol potom Kafka Brodovi zveril do úschovy svoju literárnu pozostalosť.

Ďalším hluchým miestom diskusie bolo uvažovanie o tom, čo všetko sa malo/má z Kafkovej pozostalosti zverejniť a čo by malo ostať pred verejnosťou schované. Hostia napríklad rozoberali, či bolo etické zverejňovať listy, ktoré Kafka písal ženám svojho života. Nezaznelo opäť nič veľmi zaujímavé; žiaľ, ani prítomný “kafkológ”, filozof literatúry Debnár nepovažoval za potrebné spomenúť, akú dôležitú úlohu pri pochopení Kafkovho Procesu napr. majú listy, ktoré posielal Felice Bauerovej (o čom píše v rozsiahlej eseji Druhý proces laureát Nobelovej ceny za literatúru Elias Canetti).

Najrušivejším prvkom diskusie bol – aspoň pre mňa – “guru” Malíček. Do diskusie nepriniesol nič objavné alebo pútavé, zato však bolo zrejmé, že sa rád počúva. Viackrát začal sledovať nejakú myšlienku, ale kým ju dokázal rozvinúť a dopovedať, stratil niť. Aj keď ako znalec komiksu a grafického románu prispel ku komiksovému spracovaniu jednej z poviedok vo výbere, ktorý vydal BRaK, nebol viditeľný ani jeho záujem o Kafku, ani bohatšie znalosti o ňom.

Nechcem vyzerať ako hnidopich, ktorý nedokáže oceniť úsilie iných ľudí. Považujem vydanie výberu z Kafkových poviedok z dielne OZ BRaK, ako aj snahu vydať ho v netradičnom šate, za veľmi užitočný počin a chvályhodný pokus priblížíť autorovo dielo čitateľom z mladších generácií. Rovnako ma potešilo, koľko mladých ľudí sa na krste v KC Dunaj zišlo. Iba ma mrzí, že v hodinovej diskusii, ktorá predchádzala ukážku v podaní Roba Rotha, si mohli diváci vytvoriť o autorovi a jeho diele ucelenejší a komplexnejší obraz. Dalo sa to určite dosiahnuť aj pútavou a nesuchopárnou formou, ak by boli pozvaní fundovanejší a lepšie pripravení hostia. Škoda nevyužitej príležitosti.